Som vdova s dvoma deťmi. Už len keď sa to povie je to zlé a ja to žijem. Môj manžel bol Talian. Zoznámili sme sa, ako každá iná podobná dvojica na letnej dovolenke, alebo lepšie povedané na mojej brigáde pre letných dovolenkárov. Mala som pred 25, bývala som v podnájme s viacerými brigádničkami. Bola som plná elánu a tak som po dennej práci ešte vedela si vyjsť so spolubývajúcimi. Často sme sa zabávali v rovnakom podniku, kde som stále viac trávila čas s Silviom. Neskôr sme sa zblížili, navštevovali sme miesta, ktoré poznajú iba miestni. Silvio bol pozorný, bol odo mňa o 12 rokov starší a tak skúsene vedel, ako si ma získať.  Zamilovala som sa. Videla som ako ma ľúbi a tak netrvalo dlho a rozhodli sme sa bývať spolu. Boli to šťastné mesiace a aj roky. Doma na Slovensku boli reakcie na môj život rôzne. Prišli roky manželstva. Narodil sa nám syn. Silvio ho miloval. Pamätám si ako mu čítaval večer rozprávky, ako sa snažil, aby sme mali všetko čo potrebujeme. V Taliansku boli dozvuky krízy oveľa intenzívnejšie, ako na Slovensku. Tam ľudia boli zadlžení oveľa viac už pred krízou a tak ich podnikanie nebolo schopné sa zotaviť rýchlejšie. Silvio mi až neskôr povedal, že má zastavené nejaké nehnuteľnosti, ktoré chcel prebudovať a mať z nich príjem. Výsledok bol, že záväzky musel platiť a nehnuteľnosti sa neuvoľnili. Nevidela som to na ňou, možno som mohla byť viac všímavá, už keď sme sa zoznámili mal tieto problémy. Nechcel sa sťažovať, nechcel byť negatívny, ale roky bol z toho v strese. Žiaľ jedno ráno dostal infarkt a opustil ma môj milovaný Silvio. Odišiel mi muž, ktorý nemal ani 55. Nechcem opisovať tortúru s dedením dlhov. Ak by som ich mala splácať to by položilo asi aj mňa. Tak som ostala sama so synom a pár mesačnou dcérkou v Taliansku. Všetko mi ho pripomínalo a tak som radšej odišla na Slovensko. Som vdova, osamelý rodič, niekedy sa cítim byť menejcenná, inokedy diskriminovaná. V banke som rizikový klient, snažím sa, ale je to smiech cez slzy. Ospravedlňujem sa, v príbehu som pozmenila mená a iné detaily.

Volám sa Alena